Koncept „komunikačnej kultúry“ sa často vyskytuje v médiách. Používa sa na preukázanie schopnosti rodených hovorcov používať ho v každodennej komunikácii.
Návod na použitie
1
Kultúra komunikácie je schopnosť interagovať s ľuďmi okolo nás prostredníctvom dizajnu myšlienok. Komunikácia v tíme je založená na monologických a dialógových situáciách, z ktorých každá nesie špecifický cieľ a ciele. Cieľom je zvyčajne každá činnosť, ktorá ovplyvňuje účastníkov konania, napríklad informovanie, vysvetľovanie, presviedčanie alebo presviedčanie, podnecovanie alebo povzbudzovanie atď.
2
Konverzácia, na základe ktorej je vybudovaná kultúra komunikácie, je osobitným druhom jazyka. Nie vždy podliehajú normám a pravidlám zakotveným v rôznych slovníkoch a gramatike. Medzi najdôležitejšie znaky hovorovej reči patrí spontánnosť a nepripravenosť.
3
Konverzačný štýl poskytuje možnosti, ktoré nie sú úplne vhodné na jazykovú interpretáciu. Texty v tomto štýle, ústne aj písomne zaznamenané, môžu byť neusporiadané, niektoré z ich detailov sú vnímané ako nedbanlivosť alebo chyba v reči.
4
Rôzne konverzačné rysy sa dôsledne a pravidelne prejavujú v reči ľudí, ktorí dokonale poznajú normy a rozmanitosti jazyka. Preto sa hovorový prejav považuje za plnohodnotnú literárnu rozmanitosť jazyka, a nie za jazykové vzdelávanie, ktoré je tak či onak zahrnuté v komunikačnej kultúre.
5
Kultúru komunikácie charakterizuje hovorový prejav iba v neformálnej atmosfére a v neformálnom vzťahu s partnerom. Ďalším najdôležitejším znakom kultúry komunikácie je, že sa prejavuje iba za účasti samotných rečníkov, ktorí sú predmetom vzťahov.
6
Viera, že kultúra komunikácie znamená úplný súlad so všetkými jazykovými normami, je mylná. Ústne texty sa vyznačujú jedinečným a nenapodobiteľným rozdelením, ktoré sa nemusí reprodukovať písomne vo všetkých prípadoch. Preklad originálnych hovorených textov do písomnej podoby často nie je len strih, ale aj náročná práca. A aj v tomto prípade bude mať preložený text napriek zachovanému významu iný gramatický a lexikálny základ. Kultúra komunikácie je teda vytvorená kvôli schopnosti účastníkov rozhovoru vyjadriť svoje myšlienky v hovorovej reči takým spôsobom, aby boli zrozumiteľné obom stranám, a gramotnosť ústnych textov je druhoradá.